Svet-Stranek.cz
Spolok Dychová hudba SPOJÁR

Portrét:

Portrét

Anton Málik sa celý svoj život venuje dychovke a dirigovaniu

Vydané 16. 10. 2011

 

Anton Málik začínal ako dychovkár v rodných Ostraticiach v miestnej dychovej hudbe Ostratičanka pod vedením vojenského hudobníka Antona Mášika.

 

Generálny riaditeľ Národného osvetového centra v Bratislave udelil v tomto roku vysoké vyznamenanie, Medailu Daniela Gabriela Licharda, dirigentovi a kapelníkovi Antonovi Málikovi z Ostratíc pri príležitosti jeho životného jubilea 60 rokov.

 

Aké boli vaše prvé kroky a kde ste pokračovali v odbornom vzdelávaní ?

 

Základy hry v dychovom orchestri som získal v Ostraticiach. A okrem toho aj rozhodnutie venovať sa dychovke takpovediac celoživotne. Keď som teda v roku 1970 nastúpil do prvého zamestnania v podniku Tatra Bánovce nad Bebravou, celkom prirodzene som sa stal hráčom na krídlovku v jeho reprezentačnom orchestri. Vtedy tam pôsobil dirigent, muzikant „každým cólom“ Edo Čuhák. A bol to práve on, kto nasmeroval moje kroky na konzervatórium v Bratislave, kde som sa vzdelával v hre na krídlovku, ale aj v dirigovaní a skladbe.

Potrebné vyššie teoretické poznatky z hudobnej teórie som však získal aj na odborných školeniach a kurzoch, ktoré ste vtedy organizovali vy v Okresnom osvetovom stredisku v Topoľčanoch. Boli to naozaj poznatky, bez ktorých by som nemohol tak dlho, prakticky celý svoj doterajší život, pôsobiť v „dychovkárskom“ hnutí.


Kde ste teda ako dychovkár pôsobili a v ktorých orchestroch?

 

Od roku 1979 som pôsobil v ďalšom vynikajúcom umeleckom telese – dychovom orchestri Závodného klubu ZŤS v Dubnici nad Váhom. Práve tam som sa stretol s ďalšími významnými osobnosťami, ktoré formovali moju osobu i rozhodnutie mať dychovku nielen za celoživotného koníčka, ale venovať sa jej takpovediac profesionálne. Tými osobnosťami boli Gejza Príbela, vtedajší inšpektor vojenských dychových hudieb, a významný vojenský kapelník Jozef Žižlavský. Po zániku podniku ZŤS v rámci konverzie som v roku 1993 odišiel za prácou do Bratislavy a začal som spolupracovať s dychovým orchestrom Spojár. V roku 1996 ma členovia tohto orchestra zvolili za dirigenta a kapelníka a v týchto funkciách pôsobím prakticky až dodnes.

 

Máte bohaté skúsenosti, hrali ste s dychovými orchestrami nielen doma, ale aj v zahraničí. Ako vnímate súčasnosťdychovej hudby a jej rozvoja na Slovensku?

 

Táto otázka, táto téma si zasluhuje oveľa väčší priestor, aby sme našli a pomenovali aspoň niektoré z mnohých faktorov, ktoré určujú súčasné postavenie a aj budúcnosť dychovej hudby na Slovensku. Predovšetkým považujem za veľký problém zriaďovateľskú pôsobnosť. Rozpadli sa veľké podniky, s nimi aj veľké dychové orchestre, akými boli napríklad už spomínaný orchester v Dubnici nad Váhom, ale aj v Bánovciach nad Bebravou, Trenčíne, Košiciach, Banskej Bystrici, Bratislave a inde. Celá ťarcha rozvoja dychovky na Slovensku sa tak automaticky preniesla na „malé“ dychovky. Ja som nesmierne šťastný, že mnohé z nich sa vypracovali a zaradili sa medzi špičkové súbory v Európe – napríklad Nadličanka, Hradišťská kapela z nášho regiónu, ale aj dychovky z trenčianskeho, prievidzkého regiónu či zo Záhoria. Pomáha, samozrejme, aj vznik a pôsobenie Združenia dychových hudieb naSlovensku. Ale mám aj isté pochybnosti, lebo čoraz viac chýbajú peniažky, čoraz viac chýbajú práve podujatia vzdelávacieho charakteru, ale najmä – spoločenská objednávka pre dychovku už nie je taká výrazná ako v minulosti. To je však prirodzený vývoj. Verím však, že dychovka na Slovensku si svoje postavenie v kultúrnom systéme udrží, a že najmä zásluhou tých najaktívnejších orchestrov sa bude aj rozvíjať. Pomôžu tomu aj základné umelecké školy, ktoré budú vychovávať mladé talenty, a pomôcť môže aj premyslený systém súťaží, prehliadok a festivalov, na ktorých budú môcť súbory konfrontovať výsledky svojich snažení.

 

Ako vy prispejete k týmto snahám?

 

Okrem môjho pôsobenia v Spojári rád by som sa venoval výchove mladých muzikantov, dychovkárskeho dorastu. Najradšej v mojej rodnej obci Ostraticiach, prípadne v našom regióne. Či budú sudičky naklonené týmto mojim predsavzatiam, uvidíme, dúfam, že už v blízkej budúcnosti.

 

Nech vás teda motivuje aj udelená Medaila Daniela Gabriela Licharda. Blahoželáme vám k jej získaniu a prajeme veľa úspechov v súkromnom živote, ale aj v živote dychovkárskom.

 

Ďakujem pekne, považujem to aj ja za významné ocenenie, ktoré ale pociťujem aj ako záväzok. Rád by som aj touto cestou poďakoval Národnému osvetovému centru v Bratislave a jeho riaditeľovi doktorovi Tazberíkovi, Tribečskému osvetovému stredisku v Topoľčanoch, Združeniu dychových hudieb na Slovensku, členom dychovky, ktorú teraz vediem,jednoducho všetkým, s ktorými som mal možnosť doteraz spolupracovať. Verím, že naša spolupráca bude pokračovať aj ďalej.




návštěvníků stránky
celkem13 604
tento týden33
dnes16